Merle Corey

Kvety. Sú všade okolo nás a málokto sa zamyslí nad ich významom v našich uponáhľaných životoch. Sú symbolom vítania aj lúčenia. Sú také, protikladné. Milujem ich vôňu…

Otváram dvere zhrdzavenou kľučkou, rozmočená vo vode či kvapkou slzy jej jedinou značkou, nech zasekne sa zámok uväzní ťa vnútri do neskorých časov, darmo znášaš amok.

Ďalší príchod zubatej zimy a z mojich rúk opäť sa dymí.

Domov som prišiel neskoro. Opäť. Moja práca so sebou obnášala zodpovednosť, ktorú som sa musel naučiť zvládnuť a prispôsobiť sa jej. Viem, že iný by sa na ňu vykašľal už dávno, no ja som vedel, že napriek všetkému v nej vytrvám. Svedomie by mi nedovolilo pustiť tam človeka, ktorý ani len netuší, čo robí. Mohol by všetko pokaziť. Bolo to ako […]

Popálený fantáziou, schúlim sa a počítam, myseľ páli, zahmlieva sa, nech snažím sa či zaspávam.

Zamatové dotyky, narúšajú hladinu, cítim prstom zbabelým každú kvapku jedinú.

Moja myseľ neskutočne búši, rozbíja mi deň, zopár čísel

Popolavý svet rozpadá sa pred očami rozdrvený kvet a špinavými paprčami, roznášajú mor a prach popol víri tuhý chlad. Napriek žiaru tuhne mráz, tichých očí na sto ráz, prepaľujú čisté duše, rozpúšťajú na kaluže. Praská ticho búri hrom, svetlá blesku temným dňom, záblesk tvárí, bledej kože, len to čo žije, umrieť môže. Mŕtvy pach sa šíri vôkol, stále […]

Nekonečná temnota osvetľuje svet nič nové tu nevidím konca cesty niet. Iba svojim svedomím môžem svetlo nájsť potme v tichu tápať oheň vo mne vznieť. Bezfarebná rieka obteká kraj túžob, bezprostredne po nej ako malý dúšok rozvíja sa kvet. Plameň hnevu stúpa v trs, tichou rukou hladí, bolesť ľudských pŕs. Vypaľuje, v očiach diery dávi morí temnú nehu. Vzoprime […]

Tu, kde leží tvoj prach temnoty, kde rozľahlú zem spásajú ústa nemoty,