Merle Corey

Otváram dvere

zhrdzavenou kľučkou,

rozmočená vo vode

či kvapkou slzy

jej jedinou značkou,

nech zasekne sa zámok

uväzní ťa vnútri

do neskorých časov,

darmo znášaš amok.

Preklínam ten deň,

keď vzala si mi srdce

a za ohradou múrov

pod vodou

tlčie,

keď som ti ho vrúcne,

bez strachu,

že zabolí

a ty zubami a bezcitne

hrýzla si

kým precitne.

Preklínam ten deň,

bol som taký zbláznený

keď dôveroval som ti,

dotyk tichý, kamenný

nenaplnil žiaľ,

a ty s úsmevom na tvári

vyšklbla,

a štekala si v diaľ!

Po čom teraz túžiš?

Iste…

ale to si nezaslúžiš!

Ani kvapku lásky

nič z toho čo rástlo vo mne

ani dotyk,

v noci či vo dne

nikdy viac!

Nech slnko nezabudne!

Opantať sa klamom

v zrkadle sa usmievaš,

ty vedela si,

čo sa stane

aj tak si lúskla lanom

a teraz sa mi spoza ľudí,

potichúčky posmievaš.

Ďakujem za ten deň,

keď dala si mi zbohom

keď som zbadal pravú tvár,

bez masiek a siločiar

keď sa vo mne hmota bila

stretli sme sa

a v tvojich ústach skĺzla veta,

ja nikdy som ťa neľúbila.

Otvorili sa mi oči

áno deva,

a ja konečne viem

vďaka tvojmu kúsku dreva

čo nikdy,

nikdy viac nechcem!

Preklínam ten deň!