Merle Corey

Krajina, ktorá stratila farbu, rozprestierajúca sa neďaleko mora. Všetko bolo v odtieňoch čiernej. Stál som na vrchu kopca a hľadel dole do vĺn. Šeď zapadajúceho slnka sa rozbíjala o čierňavu vĺn.

Hlboký výdych prerušil ticho šera okolo mňa. Sivá para sa tíško rozplynula. Sen pokračoval. Vykročil som k domu smerom na okraji kopca. Za ním bol už len prudký spád. Nikdy predtým som tam nebol, ale vedel som, že je tam niečo, čo chcem. Bolo to ako sa zrazu vteliť do iného človeka.

Dvere boli celé čierne. Pootvoril som ich a vstúpil dnu. Bolo chladno.

„Konečne si tu,“ ozval sa ktosi. Nikdy predtým som ho nestretol. Nepoznal jeho hlas, nevidel jeho tvár, no vedel som, že je to mne blízka osoba.

„Kde je?“ opýtal som sa. Ale akoby som to nehovoril ja. Ani som netušil na čo sa pýtam, dúfal som, že druhá osoba mi to povie.

„Požičal som ju,“ priletela mi odpoveď. V tú chvíľu sa mi zazdalo, že som na jediný okamih zazrel odtieň modrej farby. Pohľad sa mi potom uprel cez okno von. Bola len jedna možnosť komu ju mohol požičať.

Krajina za oknom sa zmenila. Stále to bola zmes čiernej ale namiesto jedného kopca, tu už boli kopce dva. Z vedľajšieho dokonca prenikalo akési svetlo.

„Idem si ju vziať,“ prehodil som a okamžite odišiel. Spomenul som si. Hľadal som akúsi knihu. Kúzelná? Možno, alebo len obyčajný receptár.

Pomaly som schádzal z kopca a doslova som cítil ako sa mi napínajú svaly na nohách, ktoré sa snažia brzdiť ma. Bolo to nezvyčajné, nepríjemné.

Úplne dole stála telefónna búdka. Nezamýšľal som sa nad tým, akoby tam stála od nepamäti. Prešiel som až k moru. Absolútne ticho, ani vietor, ani vlna, len ticho. Namočil som do mora prst. Bolo čudne studené. Čierna tekutina sa mi nalepila na prst a zmenila svoju konzistenciu na niečo podobné žuvačke. Chvíľku som sa s ňou pasoval kým som ju dal dolu a hodil do zvyšku tekutiny. Pokrútil som hlavou a pousmial sa.

„Vôbec si sa nezmenil,“ šepol hlas za mnou.

„Vieš, že ani ty si sa nezmenila?“ odpovedal som bez toho aby som sa otočil. Vedel som kto to je. Sen mi to povedal skôr ako som ju videl.

Vstal som z podrepu a podišiel k nej. Mala veľmi zvláštne dlhé šaty. Všetko naokolo bolo sivočierne ale jej šaty boli najtmavším odtieňom široko-ďaleko. Jediné čo ma miatlo bola jej sivá tvár s nejasnými a rozmazanými kontúrami.

Objala ma.

„Som rada, že ťa vidím.“

„Aj ja som rád,“ odpovedal som a chytil ju za ruku. Prešli sme okolo telefónnej búdky a začali stúpať na druhý kopec. Zvláštne bolo, že po obvode celého kopca boli schody, celý kopec boli vlastne len schody. Nie také klasické strmé, medzi jednotlivými schodmi bola vzdialenosť niečo medzi pol metrom a dvoma metrami. Neustále sa nepravidelne menila.

Dievča po mojom boku kráčalo po schodoch veľmi ľahko, akoby sa vznášala. Hovoril som niečo, na čom sa smiala.

Stúpanie trvalo len chvíľku. Potom sa situácia zmenila. Sen sa neprerušil, ani nijako zvláštne nepreskočil, ale slnko za nami už zapadlo. Odtiene sivej sa vytratili, ostala len čierna. Takmer všade naokolo.

Asi päťdesiat metrov pred nami som zbadal dom, to bol cieľ našej cesty.

„Bude tam,“ povedala zrazu.

„Ja viem,“ odpovedal som, „nesmieš sa ňou nechať vyviesť z miery.“

„To sa ti ľahko povie.“

„No tak, urob to pre mňa.“

„Budem sa snažiť,“ prisľúbila. Vtedy som uvidel poslednú osobu, tú o ktorej bola reč. Stála tesne pred domom, mala založené ruky a mračila sa. Opäť som pocítil chlad, no tentoraz to nebolo okolie, sálal z nej.

Stíchli sme a ja som sklonil hlavu. Ani som nedýchal, no dievča pri mne hrdo zodvihlo hlavu a hodilo opovrhujúci pohľad zamračenej. Nikto v tú chvíľu nič nepovedal. Počkal som si, kým budeme dosť ďaleko.

„Som na teba hrdý,“ povedal som, keď som si bol istý, že nás nemôže počuť.

„Videl si, ako sa tvárila?“ hlesla a chvíľku sa snažila udržať smiech, kým sa naozaj rozosmiala.  Zvláštny hrejivý smiech. Potom sme vkročili do domu.

Sen sa rozbil na kúsky a ja som opäť preklínal odporné zvonenie môjho budíka.