Na ďalší prah padlo svetlo sveta kúdoľ dymu mysle je osveta. Po točitých schodoch kráča tíško vzdych túži nebyť sám túži mať vždy tých, ktorý strhnú clonu zaprášenú oponu, rozozvučiť zrak, ďaleko, v prázdnych diaľavách. Ja som iba pešiak, tlmím náraz vetra za mnou ešte plahočí sa ďalších stoviek spústa. Vyziabnuté telá, vyšľahané tváre poryv vetra […]

S hlbokým nádychom, rozbieham sa vpred, očakávam rýchly pád, iba kolmo dolu nie kĺzavý let.

Štyridsaťsedem ročný Ken Charles Barger zo Severnej Karolíny sa v polospánku omylom zastrelill. Keď mu v noci začal zvoniť mobil, zašmátral rukou pod vankúšomí, nahmatall zbraň, dal si ju k uchu a stlačil spúšť..

Potláčam, to, čo je vo mne, aj keď moje srdce, po tebe prahne. Nespravím nikdy hlúpu chybu a nestratím, životnú babu.

Človek si nedokáže predstaviť tie pocity, ktoré prežije, keď je jeho rodina vystrieľaná za jeden večer. Vojna medzi mafiánmi je krutá ale má svoje pravidlá. My sme tú vojnu prehrali a oni nás v tom byte vystrieľali do jedného ako králikov. Prežil som len ja. Tak ako to býva vždy. Najmladší syn musí prežiť. V ten večer som sa skryl do skrine a keď ma našli, tak […]

Milovať svoju rodinu, milovať svoju vlasť. To sú veci, ktoré sú malým deťom vtĺkané do hlavy asi častejšie ako by bolo zdravé. Mňa to však nikto nikdy učiť nemusel. Vždy som vedel, že základom všetkého je rodina a až po nej, prichádzajú tie ostatné nepodstatnosti. Mýlil som sa?

Nebol to jeden z tých snov, ktoré si človek po prebudení stále pamätá. Na to čo sa mi snívalo som musel dlho a tuho spomínať a spojitosti sa mi odkrývali len sťažka. Možno aj preto, že spojitosti boli dosť nezmyselné…

Státisíce vzlykov tichých, krúži vzduchom v diaľ, jednoduchých, úpenlivých potláčajú žiaľ.

Krajina, ktorá stratila farbu, rozprestierajúca sa neďaleko mora. Všetko bolo v odtieňoch čiernej. Stál som na vrchu kopca a hľadel dole do vĺn. Šeď zapadajúceho slnka sa rozbíjala o čierňavu vĺn.