Niektoré veci sa jednoducho nemenia. Zem sa točí, voda tečie smerom dolu a Slnko ešte stále končí svoju každodennú púť na západe. Ani ľudia sa nemenia. Teda, aspoň nie tak veľmi, ako by sa mohlo zdať. Stále sú medzi nami prešibané líšky, klamári, pracanti, flákači, učenci, boháči aj hlupáci. Ľudia sa nezmenili, zmenila sa doba.

Ďaleko, zamrznuté bezvetrie tam kúsky starých listov vlajú a zaprášené kropaje, vytvárajú zátišie. Kde tŕpnu ľudské stupaje krčia sa a premieňajú kusy smútku na sochu. Hlboko vytesaná v tvrdom ľade, kôstky ticha vlasmi pradú a roztápajú ladne o hlade a o smäde ľudská socha chradne. Som tou sochou obarenou vriacou vodou čo topí moje snívanie. Bez […]

Tak vrav! Že šťavou z jesene varíš mi prsty, horké jak korene a smeješ sa, smeješ sa zronene.

Zalievam tehly a čakám na kvety otráveným.

Znásilnený odpad šťastia, napoly ho prehryznem už zapadá a nezhasnem.

Motorka dnes priadla inak ako zvyčajne. Možno aj preto, že som ju vyháňal do vyšších otáčok. Potreboval som si prevetrať hlavu. Občas som mal z ničoho nič pocit letmej depresie. Akýsi súboj vedomia a podvedomia. Ako pes, ktorý sa díva na jedlo svojho pána a vie, že sa ho nemôže dotknúť. Celé jeho psie bytie mu vraví, aby si z toho chrumkavého mäska odhryzol […]

Srdce diabla bije na dne, ako jeho vôľa prahla, ako jeho nádej padne.

Jedovaté lži sypú sa ti na jazyku, bodajú a zabíjajú, krásu v každom okamžiku.

Trieštivou zimou, otáčam slnkom trasúc sa so mnou, kladieš ma bokom. Čím som sa previnil? Kým sa mám stať? Odvial to prievan, rozfúkal v prach.

Domov som prišiel neskoro. Opäť. Moja práca so sebou prinášala zodpovednosť, ktorú som sa musel naučiť zvládnuť a prispôsobiť sa jej. Viem, že iný by sa na ňu vykašľal už dávno, no ja som vedel, že napriek všetkému v nej vytrvám. Svedomie by mi nedovolilo pustiť tam človeka, ktorý ani len netuší, čo robí. Mohol by všetko pokaziť. Bolo to ako sebaobetovanie pre […]