Merle Corey

Niektoré veci sa jednoducho nemenia. Zem sa točí, voda tečie smerom dolu a Slnko ešte stále končí svoju každodennú púť na západe. Ani ľudia sa nemenia. Teda, aspoň nie tak veľmi, ako by sa mohlo zdať. Stále sú medzi nami prešibané líšky, klamári, pracanti, flákači, učenci, boháči aj hlupáci. Ľudia sa nezmenili, zmenila sa doba.

Človek žije príliš dlho na to, aby sa dokázal celý čas iba nudiť a príliš krátko na to, aby celý svoj život iba pracoval. Nájsť zlatý stred rovnice práce a ešte byť aj úspešný a svoju prácu milovať,  je snom takmer každého z nás. Robiť v živote, čo nám prináša radosť a byť za ňu ešte aj dobre platený… férová ponuka, nie? Ako sa hovorí, talent je jednotka na začiatku čísla úspešnosti a zvyšné nuly sa pripisujú drilom a tréningom. V dnešnej dobe nie je nič nezvyčajné ak sa Slováčiská stávajú slávnymi hudobníkmi, športovcami, alebo dokonca aj vedcami. Médiá ponúkajú dostatočný priestor k sebarealizácii a sebaprezentácií nielen u nás, ale v celom svete.  Úspešným patrí svet a tí ostatní sa krčia doma a sťažujú sa, že nieto práce. Iste, práce niet, ale kto chce, ten vie. Len ťažko sa potom vysvetľujú desaťtisíce úspešných ľudí na Slovensku a vo všetkých vekových kategóriách. Podmienky sú rovnaké pre všetkých, len štartovacie čiary sa nachádzajú v rôznych disciplínach. Stačí nájsť tú svoju.

A teraz vážne…

Nepoznám skorumpovanejšiu oblasť života, ako pracovný sektor. Získavanie práce na vysokých miestach je často podmanené tatkom, mamkou, alebo obsahom ich peňaženky. Vznikajú školy, na ktoré sú prijímané iba detičky bohatých alebo títo jednotlivci pracujú v rodinných firmách a dostávajú vypasené zákazky. Máš v rodine niekoho významného, pravdepodobne raz budeš mať veľmi dobre platenú prácu. Kedy sa všetko stihlo takto rozsypať ako domček z karát a vyrásť do podoby zhnitého odpadového kanála? Len nesmelo štrngám otáznikom… a na námestí stojím sám. Kameňujte ma!

Nie som zástancom predošlých režimov, ale nie som zástancom ani toho dnešného. Všetko má svoje pre a proti, ale nie je to len také jednoduché, ako povyberať z každého všetko, čo je najlepšie a urobiť veľkého zlepenca. Nefungovalo by to. Zamyslime sa ale, ako pracovali naši starí rodičia. Mali viac istoty. Cítili sa užitoční a schopní postarať sa a zabezpečiť vlastnú rodinu. Nemali problém s príjmom mzdy a do práce nemuseli každý týždeň cestovať cez celé Slovensko a prenajímať si tam byt na víkend. V tom čase by niečo také bolo nemysliteľné. Ak by sme dnes robili výskum, aký deň v týždni Slováci nenávidia najviac, stavil by som aj gate, že vyhrá pondelok. Kam sa podela radosť z práce a súdržnosť kolektívu, ktorá bola pre našich starých otcov tak dôležitá. A odkiaľ sa zobralo toľko stresu a záťaže na našich pleciach, srdciach a nervoch? To všetko sa nedá po práci jednoducho oprášiť z odevu, ten odpad si nosíme domov a nakazíme ním našich blízkych. Stojí nám to za to?

Rána by mali začínať neskôr. Práca by mohla trvať kratšie. Život by mohol byť farebnejší. Možno za sto rokov, keď sa po ďalšej svetovej vojne, ktorá vypukne kvôli niekoľkým super-boháčom bude obnovovať infraštruktúra a vznikne nový, výnimočný režim, pochopíme, o čom je život. A možno sme len ďalšou slepou vetvičkou evolúcie, ktorú sme si sami vymysleli. Veď, ktorý škorpión či šváb si na nás o milión rokov vo svojom rádioaktívnom bahne spomenie?