Merle Corey

Tak vrav!

Že šťavou z jesene

varíš mi prsty,

horké jak korene

a smeješ sa,

smeješ sa zronene.

Že studený vial

krvou mi z čepele

zamiešaš karty

a potom ich hodíš

do ohňov v diaľ,

až kým v ňom chľastom

nezmôžem žiaľ.

Tak krič!

Že za mnou v zrkadle

leskne sa zrada

hnusná a špinavá

a utekáš!

no utekáš rada…

Ja skloním ego

a zašliapnem hlavu,

zažiari a vydymí

poslednú slávu.

Na sklonku mysle,

otravnej pre bytie,

zobudím spomienky.

Pretečú pomimo,

akoby naveky

cinkajú snežienky.

Všetko už bolo,

toto je posledné

tmavé, bezcieľne.

Bojím sa,

že táto temnota

už nikdy nezmizne.

Bojím sa.

Bojím sa, života.