Popolavý svet rozpadá sa pred očami rozdrvený kvet a špinavými paprčami, roznášajú mor a prach popol víri tuhý chlad. Napriek žiaru tuhne mráz, tichých očí na sto ráz, prepaľujú čisté duše, rozpúšťajú na kaluže. Praská ticho búri hrom, svetlá blesku temným dňom, záblesk tvárí, bledej kože, len to čo žije, umrieť môže. Mŕtvy pach sa šíri vôkol, stále […]

Nekonečná temnota osvetľuje svet nič nové tu nevidím konca cesty niet. Iba svojim svedomím môžem svetlo nájsť potme v tichu tápať oheň vo mne vznieť. Bezfarebná rieka obteká kraj túžob, bezprostredne po nej ako malý dúšok rozvíja sa kvet. Plameň hnevu stúpa v trs, tichou rukou hladí, bolesť ľudských pŕs. Vypaľuje, v očiach diery dávi morí temnú nehu. Vzoprime […]

Tu, kde leží tvoj prach temnoty, kde rozľahlú zem spásajú ústa nemoty,

Ako víla na lúke tancovalo dievča malá škvrnka na ruke a kytička niečia. Ako víla tancovalo, čistá radosť túžby tichý závan nečakalo, temné tiene zhuby. Na zelenej tráve roztrúsené kvety, silný rytier práve, prebodáva vety. Netuší, nebojí sa nechce ostať sám, koniec nosa pošteklil mu rovnaký závan. Plazím tichom odporným prikradol sa strach, piesok ostal […]