Merle Corey

Na ďalší prah

padlo svetlo sveta

kúdoľ dymu

mysle je osveta.

Po točitých schodoch

kráča tíško vzdych

túži nebyť sám

túži mať vždy tých,

ktorý strhnú clonu

zaprášenú oponu,

rozozvučiť zrak,

ďaleko,

v prázdnych diaľavách.

Ja som iba pešiak,

tlmím náraz vetra

za mnou ešte plahočí sa

ďalších stoviek spústa.

Vyziabnuté telá,

vyšľahané tváre

poryv vetra zaryje sa

hlboko pod povrch kože.

Ostaň so mnou,

prosím Bože!

Tisícok je tých,

ktorí vravia teraz

milióny z nich,

nespravia nič,

klamú seba… neraz.

Rozbúrené moria,

rozpálený piesok,

v duši ťažký kameň,

na jazyku osteň,

prsty tíško drolia,

aj posledný sťažeň.

Toto je náš úspech,

konečný a jediný,

tým sa môžeme chváliť,

keď On spáli nás,

a nikto nie je bez viny…