Merle Corey

Človek si nedokáže predstaviť tie pocity, ktoré prežije, keď je jeho rodina vystrieľaná za jeden večer. Vojna medzi mafiánmi je krutá ale má svoje pravidlá. My sme tú vojnu prehrali a oni nás v tom byte vystrieľali do jedného ako králikov. Prežil som len ja. Tak ako to býva vždy. Najmladší syn musí prežiť.

V ten večer som sa skryl do skrine a keď ma našli, tak som nedokázal ani len vystreliť. Navždy som si to vyčítal.

Nedokážem ani len opísať aké je žiť s ľuďmi, ktorí vám zabili všetko, čo vám bolo blízke. Vidieť ich každý deň ako sa smejú a tešia sa zo života. Zabrali aj náš byt akoby to bola ich veľká trofej. Dokonca mi aj zmenili meno. Už som nebol Dávid, už som bol Mike. Asi si mysleli, že keď mi zmenia meno a zasypú ma drahými maličkosťami, tak zabudnem na nenávisť v mojom srdci. A tí, ktorí ma poznali pred tým sa preto ku mne otáčali chrbtom ako k nepriateľovi, ktorí zradil vlastnú krv. Celé moje utrpenie s nimi trvalo asi rok.

V ten deň, v deň mojej pomsty sa mi podarilo dostať do trezoru môjho otca. Okrem peňazí, ktoré som si tiež vzal, som si zobral pištoľ a granát. Heslo som mal paradoxne celý čas pod nosom. Bolo ním dátum môjho narodenia. Tak veľmi ma môj otec miloval. Vkladal do mňa nádeje.

„Poď k nám synak,“ povedal vrah môjho otca. Práve ležal na posteli so svojou ženou. Cítil som ako vo mne kypí hnev a čakal som na svoju pomstu. Najtichšie ako som vedel som za chrbtom odistil granát.

„Tak čo je? Neboj sa,“ šepla tá, čo sa hrala na moju matku. No v mojej hlave zneli iba čísla. Jeden. Dva. Tri. Pri čísle štyri som podišiel k nim. Usmiali sa, akoby im odľahlo. Akoby si mysleli, že som im odpustil. Sklonil som sa nad nich a položil ho medzi nich. Potom som sa prudko rozbehol von zo spálne a zahol za najbližší roh aby som sa vyhol zraneniu z výbuchu. Explózia nikdy neprišla. Granát zlyhal.

Vytiahol som teda zbraň a vystrieľal do izby celý zásobník. Bolo mi už všetko jedno.

Zahodil som ju a začal utekať preč. Náš byt bol na dvanástom poschodí a preto čakať na výťah by bola samovražda. Rozbehol som sa po schodoch. Bral som ich po štyroch a viac. No dupot za mnou bol stále bližšie.

Bolo to asi na piatom alebo šiestom poschodí, keď ma kroky dostihli. Bol to on. Ten čo mi zabil otca a celú rodinu. Dvakrát postrelený do ramena. Mal slzy v očiach. Aj ja som mu zabil koho miloval.

„Ako si mohol?“ opýtal sa ma smutne a zároveň plný hnevu. Neodpovedal som. Vytrhol som sa mu zo zovretia a z celej sily som ho udrel do postreleného ramena. Chcel som utekať ale zdola sa blížili ďalšie kroky. Bol som v pasci.

Nebolo úniku. Nepremýšľal som. Rozbehol som sa proti oknu a prerazil som ho. Pri páde som sa otočil tak aby som dopadol na chrbát. To bola istá smrť. Išiel som za tými, ktorých som miloval. Určite ma čakajú. Bol som posledný, ktorí žil, posledný z rodiny mafiánov.