Merle Corey

Nebol to jeden z tých snov, ktoré si človek po prebudení stále pamätá. Na to čo sa mi snívalo som musel dlho a tuho spomínať a spojitosti sa mi odkrývali len sťažka. Možno aj preto, že spojitosti boli dosť nezmyselné…

Široká trojprúdová cesta sa neúnavne prehrýzala hustým lesom. Neviem ako som sa tam dostal ani neviem kam som smeroval. Jednoducho som na nej bol, minulosť bola rozmazaná, v sne nepodstatná. Motorka ticho priadla. Preradil som. Stromy okolo boli zvláštne, len vysočizné kmene, ktorých korunu nebolo vidieť.

Cesta sa pomaly zmenila z trojprúdovej širokej cesty na úzku, štrkom pokrytú cestičku. Zastal som. Naľavo bol strmý svah s množstvom ihličnatých stromov. Vpravo bolo zábradlie. To bol dôvod prečo som tam bol – cieľ mojej cesty. Cítil som studený vzduch.

Zábradlie bolo zvláštne, boli to len vodorovné tyče, ktoré neboli upevnené k zemi. Tiahli sa pozdĺž okraja cesty a kľukatili sa do diaľky. Zvedavosť. Urobil som niekoľko krokov a naklonil sa cez zábradlie.

V hĺbke asi dvanásť metrov pod cestou šumela divá rieka. Podmývala breh cesty a spenená odtekala preč. Zábradlie bolo poslednou oporou pred pádom do mrazivej vody. Bolo chladno. Oprel som sa oň lakťami len tak sa díval dolu.

Vtom som si uvedomil, že ktosi je vedľa mňa. Postava stála za zábradlím na úzkom pásiku betónu, ktorý ešte prečnieval. Radovala sa. Nechcela skočiť. Odkiaľsi vyťahovala kamene a hádzala ich dole sledujúc nebadateľné žblnknutie, ktoré v spenenej vode vytvoria. Pribehol som k nej a chytil ju okolo pása aby nespadla. Doteraz si pamätám mikinu tej postavy, bola taká skutočná…

Zrazu som aj ja stál za zábradlím. Stále som osobu držal okolo pása, ale už nebol v bezpečí ani jeden z nás. Nezmyselný skok v sne, ktorý je nebadateľný. Nahla sa, čosi jej spadlo. Zapaľovač. Nahol som sa s ňou a ostali sme neprirodzene visieť vo vzduchu. Zakláňal som sa zo všetkých síl snažiac sa udržať nás aby sme nespadli dolu. Obzrel som sa. Zábradlie bolo tak ďaleko. Vystrel som ruku a naprázdno ňou chmátal vo vzduchu. Kúsoček mi chýbal. Zabral som tak ako som len dokázal. Musel som. Pocítil som v ruke chladný brniaci kov. Silno som nás pritiahol naspäť k zábradliu. Otočila sa. Nepoznal som jej tvár ale bola to žena. Usmiala sa akoby sa nič nestalo, akoby pád do tej spenenej vody nič neznamenal. Vydýchol som si a pomohol som jej prejsť na druhú stranu do bezpečia. Nič nepovedala, nič nenaznačila. Zmizla a rozplynula sa ako môj sen.