Merle Corey

Motorka dnes priadla inak ako zvyčajne. Možno aj preto, že som ju vyháňal do vyšších otáčok. Potreboval som si prevetrať hlavu. Občas som mal z ničoho nič pocit letmej depresie. Akýsi súboj vedomia a podvedomia. Ako pes, ktorý sa díva na jedlo svojho pána a vie, že sa ho nemôže dotknúť. Celé jeho psie bytie mu vraví, aby si z toho chrumkavého mäska odhryzol a všetky jeho skúsenosti vravia opak. Tak nejako som sa cítil, až na to, že moje podvedomie ma namiesto chuti na jedlo sťahovalo ku dnu.

Bolo slnečné dopoludnie a ja som cestoval do práce. Opäť. Podradil som do trojky, prudko pustil spojku a plyn vytočil na maximum. Motor silno zabral. Mierne som sa skĺzol zo sedadla, ale následne som sa prudšie zaprel a odolal preťaženiu, ktoré sa ma snažilo zhodiť. Kamión, ktorý som obiehal ostal v diaľke za mnou. V mysli som nadával na zlú dopravu a snažil sa tak vyhrať môj súboj s podvedomím.

Do cieľa mojej cesty mi chýbalo asi päť kilometrov. Tak, ako každý deň aj dnes som zastavil na benzínke, aby som si kúpil kolu a čokoládovú tyčinku. Tankovať som nepotreboval, aspoň dnes nie. Zahol som doprava a ešte predtým, ako som zastal som zaradil neutrál. Zastavil som na poslednom voľnom mieste. Bolo síce dosť široké aj pre auto, ale nestaral som sa. Aj ja niekde potrebujem zastať, aj keď mám len motorku. Vykopol som stojan, zhasol motor a kľúče si rýchlo strčil do pravého vrecka koženej bundy. Tak ako vždy. Ak neboli v pravom vrecku tak som ich buď stratil, alebo mi ich ukradli. Ale ony tam zatiaľ vždy boli. Stiahol som si z hlavy najprv helmu a potom aj kuklu a rýchlo si rozcuchal vlasy. Radšej nech vyzerajú ležérne strapaté ako debilne strapaté. Vykročil som smerom k dverám.

Predo mnou kráčali dvaja muži v stredných rokoch s vyholenými hlavami. Natankovali svoje rozkošné žlté autíčko a išli platiť. Dúfal som, že aspoň čokoláda mi zlepší náladu. Vnútri bolo príjemné chladno. Plešivci platili celú večnosť. Zakaždým, keď už mali všetko nablokované, zmysleli si, že chcú ešte niečo iné. Nervózne som pohupkával z nohy na nohu. Už som mohol dávno chrúmať tú tyčinku.

„Zdravím, len toto…“ povedal som a vyložil kolu a tyčinku na pult. Predavač si ešte niečo zapisoval. Zase najali nového. Vždy, keď som sa už trošku po pár dňoch s niekým spoznal, odišiel, alebo ho premiestnili na inú pumpu. Chcel som zažiť ten filmový pocit z reštaurácie alebo obchodu, keď by ma hneď pri vstupe oslovili mojím menom a opýtali sa: „Tak čo, ako vždy?“

Jeho zapisovanie trvalo naozaj netradične dlho. Tak som sa ozval znovu: „Mohol by som zaplatiť, prosím vás?“  No on sa mojim smerom ani nepozrel. Namiesto toho si odbalil keks, začal ho chrúmať a prepol program v televízii.

„Ach iste…“ povedal som polohlasno a začal ju hľadať skrytú kameru, kývať a usmievať sa do všetkých strán. „Haha, vtipné…“ prehodil som sucho. „Ale ja už naozaj musím, tak mi to prosím nablokujte…“ Nič. Ten ignorant sa mojim smerom ani nepozrel.

„Fajn, fajn. Viete čo, ja to už vlastne ani nechcem.“ Štekol som nahnevane a udrel helmou o pult. Ani hlasný zvuk úderu ho neprinútil obzrieť sa. Iba som pokrútil hlavou. Reflexívne som siahol do vrecka pre kľúče od motorky, aby som si ch prichystal cestou von. Chrbtom mi preleteli zimomriavky. Neboli tam! Bol som si stopercentne istý, že som ich dal do pravého vrecka. Vždy ich dávam do pravého vrecka. Pre istotu som skontroloval všetky ostatné, ktoré sa aktuálne na mojom tele nachádzali. Nič, prešiel som obchodom a pozrel cez okno na miesto, kde som ju nechal. Amanda bola preč. Jej miesto bolo prázdne. Helma mi vypadla z ruky.

„Pane, tu už končí sranda. Prosím, práve mi asi ukradli motorku. Mohli by ste zavolať políciu, prípadne im aj poskytnúť kamerový záznam? Máte tu vôbec nejaký?“ Otočil som sa s prosbou na predavača. Nič. Neodpovedal. Možno v tom šiel s tými holohlavými chlapmi. Áno, museli ju ukradnúť oni. Nikto iný pri mne nestál… Horúčkovito som premýšľal. Mobil som mal v taške, ktorá bola v batožinovom priestore v motorke, ktorá…   To nie! Veď ja tam mám okrem peňaženky všetky svoje veci! Jediné, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo vybehnúť von a skontrolovať, či ju niekto len neodtlačil, či celá situácia nie je pokračovanie skrytej kamery. Možno som predsa len v nejakej nachytávke. Rozbehol som sa smerom k dverám a silno do nich vrazil. Neotvorili sa. Senzor dverí bol vypnutý, nezareagoval na mňa. Pošúchal som si tvár. On zamkol dvere!

„Otvorte dvere!“ zreval som už naozaj nahnevane. Celé to bolo neskutočne stresujúce a mrzuté. Chcel som len byť opäť na svojej motorke na ceste do práce. Predavač znechutene prepínal programy. „Mohli by ste…“ začal som svoju vetu ale uviazla mi v krku. Helmu, ktorá mi spadla na zem, ktosi odniesol. Už tam nebola. Ale to nebola najhoršia vec, ktorú som si všimol. Kamerový záznam z obchodu, ktorý bol na televízii nad regálom priamo oproti pultu ukazoval, že pred dverami nikto nestojí. Bolo tam len prázdne miesto, bezo mňa. Chvíľu som si myslel, že je záznam pokazený alebo upravený, ale predavač v pozadí záberu v televízii sa hýbal simultánne s tým reálnym. Pozrel som sa na svoju ruku, siahol si na svoju koženú bundu a uštipol sa. Som reálny, cítim svoju ruku aj svoju bundu, tak o čo tu dopekla ide? Chytil som do ruky minerálku, ktorá bola hneď pri vchode. Na kamere sa neobjavila. Ani keď som ju priniesol priamo pred kameru. Otvoril som ju a všetko vylial na dlážku. Nič. Záznam ostal nezmenený. A čo veci, ktoré som si chcel kúpiť? Rýchlym krokom som podišiel k pultu. Nič na ňom nebolo. Ešte stále som mal nádej, že predavač mohol môj nákup ukryť, ale keď som sa vrátil a dlážka bola suchá a minerálka na mieste, zrútil som sa.

Fajčil som asi piatu cigaretu z balíčka, ktorý sa neustále dopĺňal na pôvodný stav a pil som druhú plechovku piva. Neexistoval som a nič, čo som za poslednú pol hodinu na tej prekliatej pumpe vykonal sa v skutočnosti nikdy nestalo.

Postavil som sa vedľa predavača a fúkal mu dym priamo do tváre. Ani nemrkol. Ten dym pre neho proste neexistoval. Rovnako ako ja. Len ďalej znudene prepínal programy.

„Na diaľnici v smere do mesta sa stala dopravná nehoda, cesta je dočasne neprejazdná, z miesta sa hlási naša…“ prepol. Asi desať sekúnd počúval nejakú trápnu pesničku na hudobnom kanáli a potom prepol opäť naspäť. „..sa stala krátko po deviatej hodine. Podľa výpovede svedkov motocyklista vo vysokej rýchlosti stratil kontrolu nad svojím strojom a spadol. Mladý muž bol na mieste mŕtvy. Nehodu vyšetruje polícia.“  Predavač porútil hlavou a pozrel z okna vo chvíli keď okolo prechádzala húkajúca sanitka. Mňa to však netrápilo. V správach som videl Amandu. Moja motorka tam ležala pokrútená a roztrhaná na kúsky.

Prešli tri dni. Vždy keď som sa pokúsil opustiť pumpu a prešiel dvermi s niekým von ocitol som sa opäť vnútri. Akoby vonkajší svet bol iba preludom. Jedol som bagety, pil pivo a čítal časopisy. To všetko sa dialo bez akéhokoľvek náznaku mojej existencie. Môj ostrov s ľuďmi a zároveň bez nich. Môj život so všetkým a bez ničoho. Budem na duchom tejto čerpacej stanice? Stal som sa duchom a tým, čoho sa všetci boja a stránia? Mám sa vôbec pokúšať komunikovať, zachrániť nejako môj život? A prečo vôbec nie som niekde na druhej strane? Možno vôbec neexistuje. Všetky otázky života a smrti mi prúdili hlavou aj keď som ich mal priamo na dlani. Musel som si odpovede hľadať celkom sám. Nespal som. Nepotreboval som spánok. Necítil som únavu, hlad ani smäd. Jedol a pil som len z nudy a zo zvyku. No moje zmysly tu boli a fungovali. Všetky.

V štvrtý deň ráno sa niečo zmenilo. Nielen predavač, ale aj niečo vo mne. Chrúmal som čipsy a dúfal, že zapne nejaký lepší program, ako ten včera. Už som sa ani nepokúšal odísť. Po stovkách pokusov v predošlé dni som pochopil, že ujsť je nemožné. Zmenilo sa však moje vnímanie. Myslel som si, že príčinou bol čas, ktorý som postupne na benzínke trávil, ale mýlil som sa. Každou minútou, každou sekundou sa ten pocit prehlboval. Ako keby vzduch okolo mňa hustol a chladol. Vystupňoval sa až do miery, v ktorej bol takmer nevydržateľný. Šúchal som si ruky aby som ich aspoň trošku ohrial, no nepomáhalo mi to. A vtedy prišiel zlom. Podobne ako keď unavený človek ide spať a zdá sa mu, že celá noc trvala len zlomok sekundy. Tá čierna temnota, ktorá oddeľuje noc a ráno. Bol som v nej. Trvala len sekundu a pritom celé dni. Blúdil som v nej zničený a vyhladovaný. Ale trvala iba zlomok žmurknutia. Ostarol som v nej o desiatky rokov a pritom čas, ktorý prešiel netrval viac ako lusknutie.

Prebral som sa. Otvoril som oči.

„Bože, som taká rada, že si naspäť…“ povedala šepky nejaká žena a sklonila sa nado mňa a dala mi pusu na čelo.

„Aj ja som strašne rád, že ťa vidím.“ Prehovoril som a z oka sa mi vykotúľala slza. Bol som šťastný a pritom tak strašne zmätený. Nebol som to ja, kto hovoril slová vychádzajúce z mojich úst. Cítil som emócie. Cítil som dotyky, ale nebol som to ja. Zo všetkých síl som kričal slová, ktoré ostávali iba v mŕtvom tichu. Prstami som si prešiel po čerstvej jazve na hrudi.

„Bolí to?“

„Dá sa to vydržať…“

„Nové srdce, nový život.“ Prehodila a doširoka sa usmiala a opäť ma pobozkala.