Merle Corey

Trieštivou zimou,

otáčam slnkom

trasúc sa so mnou,

kladieš ma bokom.

Čím som sa previnil?

Kým sa mám stať?

Odvial to prievan,

rozfúkal v prach.

Otravné drápy,

ruvajú svedomie,

doškriabu svet.

S nádychom v pozore,

ten náhle potemnie

upadám preč.

Podáš mi ruku,

a ja…

na zelenú lúku,

odídem stáčať,

oslepený žiarou,

kým smrťou nepadnem,

neprestanem kráčať.

Nemyslíš, či netušíš,

keď posledný kus človeka,

vo mne smiechom hrdúsiš?

Netrúfam si odpovedať,

kým som sám,

budem ďalej napredovať

podstatný kus svojho bytia,

na konci cesty zanechám.

Rozkopávam tehly domu

a z dlaní krvácam,

vytrhávam život stromu

kým ho v triesky dokácam.

Zahreje ma oheň zloby,

čierny plameň

a ľudské mdloby,

hnusným dymom páliť pľúca.

Čím si nádej?

Nie si súca!

Pokreslené sochy Boha,

znechutene drhnú mníšky,

za mäso

a mŕtva sloha,

teplom zahnisané zvyšky.

Ostatný hlt

ostal v tele,

tam niekde,

kde diabol drieme.

Poťahujúc dlhé nitky

radostne sa stále smeje,

a z môjho tela,

robí svoje,

až kým pri tom neuspeje.

Plávam v kaši,

plnej hviezd,

netopím sa,

mám čo niesť.

Hoc sú krásne,

také zradné,

malé biele bodky jasné,

pri dotyku

každá zhasne.

Obarený zmyslom sveta,

ovraciam si tvár,

z úst sa derie,

mŕtva veta,

plná čiernobielych čiar.

Vytváram si realitu,

chodievam sa hrať,

jedného dňa stratím kľúče

a nevrátim sa späť.

Uzamknutý v krajine

pri hudbe a pri víne

veselo sa opijem,

až kým zvnútra

nezhnijem.