Merle Corey

Moja myseľ

neskutočne búši,

rozbíja mi deň,

zopár čísel

srdce túži

a ja neviem,

ktorú jej časť počúvať chcem.

Vymazať tie spomienky,

navždy! večne!

nevidieť a nevedieť

tajne… márne…

Vidím teba,

prenikavý pohľad

rozpíja sa vo mne,

vidím seba,

cítim strach,

tak veľmi zaľúbene.

Cítim dotyk, objatie,

tvoje slzy kotúľavé,

za tvoj úsmev,

zaplatil som,

čo mojím citom je dnes drahé,

čo ma morí dusí,

dostala si snáď aj,

tisíc mojich duší.

Stretol som ťa

po rokoch,

usmievavú ako vždy,

vyrástol som sťa

poloboh,

zmenil som ťa,

to už asi navždy.

Prízrak dávnej minulosti,

vykľul svoje korene,

pahltne a nenásytne,

dobýja ma zronene.

Vravíš veľa horkých vecí,

čo lámu moje tvrdé kosti,

prúdy krvi z rán

a nocí,

oživujú,

oči mŕtvych vrán

a moje city horia

že nemôžeš byť bez pomoci.

Prečo som už,

dávno nezanevrel,

opäť klesám na dno,

tie nesprávne dvere,

som opäť zle zavrel.

Asi to tak malo byť,

asi to tak bude,

tvoje modré oči,

nevytlčiem z hrude,

Tvoj úsmev a tichý smiech

bude znova pri mne?

Kvôli tomu spávať nejde,

to je prečo,

slnko pre mňa každé ráno

vychádza a zájde…