Ďaleko,
zamrznuté bezvetrie
tam kúsky starých listov vlajú
a zaprášené kropaje,
vytvárajú zátišie.
Kde tŕpnu ľudské stupaje
krčia sa a premieňajú
kusy smútku
na sochu.
Hlboko
vytesaná v tvrdom ľade,
kôstky ticha vlasmi pradú
a roztápajú ladne
o hlade a o smäde
ľudská socha
chradne.
Som tou sochou
obarenou vriacou vodou
čo topí moje snívanie.
Bez pohybu, bez úsmevu
nečakám, že vychladne.
Ďalší dúšok obalí ma
kým sa srdce rozpadne
a odtečie
bezvládne.