Tak vrav!
Že šťavou z jesene
varíš mi prsty,
horké jak korene
a smeješ sa,
smeješ sa zronene.
Že studený vial
krvou mi z čepele
zamiešaš karty
a potom ich hodíš
do ohňov v diaľ,
až kým v ňom chľastom
nezmôžem žiaľ.
Tak krič!
Že za mnou v zrkadle
leskne sa zrada
hnusná a špinavá
a utekáš!
no utekáš rada…
Ja skloním ego
a zašliapnem hlavu,
zažiari a vydymí
poslednú slávu.
Na sklonku mysle,
otravnej pre bytie,
zobudím spomienky.
Pretečú pomimo,
akoby naveky
cinkajú snežienky.
Všetko už bolo,
toto je posledné
tmavé, bezcieľne.
Bojím sa,
že táto temnota
už nikdy nezmizne.
Bojím sa.
Bojím sa, života.