Srdce diabla
bije na dne,
ako jeho vôľa prahla,
ako jeho nádej padne.
Z otvorených rán
vysypáva soľ,
kŕdeľ starých vrán
škrekom tíši bôľ.
Posvätná krv
dávno stvrdla,
zmenila sa na uhoľ.
Odišiel prv
s kusom hrdla,
v opustení zabudol.
Hluchonemá opera
vysmieva sa všetkým slepým,
keď podpisujem bez pera
krvou zmluvu, ktorej verím.
Oklamaný vo večnosti
stráviť zvyšok iba s ním,
driape ma a ťahá ku dnu
nám dvom známym znamením.
Otvoril som
hrozné dvere,
svojou dušou v domnení,
a srdce diabla
bije na dne
zahádzané v kamení.