Jedovaté lži
sypú sa ti na jazyku,
bodajú a zabíjajú,
krásu v každom okamžiku.
Je mi jedno
chytať krysy
to, čo vo mne chvíľu hrialo,
prezlečiem si
aj to málo
tŕňom porastené sako.
To, za čo ťa nenávidím,
nie je, že stalo sa,
ale ako.
Klamala si
odchádzala,
krivú faloš
na perách mala
bodajúc aj keď si sa smiala,
ako mučila si
bozkávala.
Krásne city zrazu zhnili
a kdesi vo mne
zahniezdili.
Hnusné bahno
čiernej chuti,
rozteká sa mi po hrudi.
Nenávidím každú chvíľku
čo pamätám si,
nenávidím každú mýlku,
čo myslel som si,
nenávidím nezáujem,
a už viac nechcem
aby prišla si sem!
Nemáš ani toľko česti
aby prišla si,
či povedala kde si.
Nemáš ani toľko úcty,
aby si vyrovnala
staré účty!
Ty radšej zabudneš
a vo mne uhniješ,
ako by si mala,
mať ma ešte rada.
Sebecká a lakomá,
do rána keď štebotá
iba jedna premenná
a ty si bola taká…
nádherná.
Ale teraz, keď zhodila si masky,
s odporom sa obzerám
a namiesto krásky,
do tlamy hada sa pozerám.
Prilievaš soľ do rán
a viditeľne ťa to baví,
len daj pozor
aká karma sa ti javí.
Len sa tvár, že nevidíš,
len rob hlúpu
raz ma iste pochopíš,
a potom…
aj tú chvíľu skúpu
premárniš.
Otáčam sa chrbtom,
teraz
a bez rozlúčky!
V rukáve so srdcom,
kvapkajúce kúsky slučky
vpíjajú sa pomaly,
lámu obesený strom.
Predo mnou mi žiari svit,
a za mnou,
zhubný parazit,
čo láme karty beznádeje,
tak ti treba,
čierna deva
kúska šťastia v tebe nie je.