Merle Corey

Jedovaté lži

sypú sa ti na jazyku,

bodajú a zabíjajú,

krásu v každom okamžiku.

Je mi jedno

chytať krysy

to, čo vo mne chvíľu hrialo,

prezlečiem si

aj to málo

tŕňom porastené sako.

To, za čo ťa nenávidím,

nie je, že stalo sa,

ale ako.

Klamala si

odchádzala,

krivú faloš

na perách mala

bodajúc aj keď si sa smiala,

ako mučila si

bozkávala.

Krásne city zrazu zhnili

a kdesi vo mne

zahniezdili.

Hnusné bahno

čiernej chuti,

rozteká sa mi po hrudi.

Nenávidím každú chvíľku

čo pamätám si,

nenávidím každú mýlku,

čo myslel som si,

nenávidím nezáujem,

a už viac nechcem

aby prišla si sem!

Nemáš ani toľko česti

aby prišla si,

či povedala kde si.

Nemáš ani toľko úcty,

aby si vyrovnala

staré účty!

Ty radšej zabudneš

a vo mne uhniješ,

ako by si mala,

mať ma ešte rada.

Sebecká a lakomá,

do rána keď štebotá

iba jedna premenná

a ty si bola taká…

nádherná.

Ale teraz, keď zhodila si masky,

s odporom sa obzerám

a namiesto krásky,

do tlamy hada sa pozerám.

Prilievaš soľ do rán

a viditeľne ťa to baví,

len daj pozor

aká karma sa ti javí.

Len sa tvár, že nevidíš,

len rob hlúpu

raz ma iste pochopíš,

a potom…

aj tú chvíľu skúpu

premárniš.

Otáčam sa chrbtom,

teraz

a bez rozlúčky!

V rukáve so srdcom,

kvapkajúce kúsky slučky

vpíjajú sa pomaly,

lámu obesený strom.

Predo mnou mi žiari svit,

a za mnou,

zhubný parazit,

čo láme karty beznádeje,

tak ti treba,

čierna deva

kúska šťastia v tebe nie je.