Otváram dvere
zhrdzavenou kľučkou,
rozmočená vo vode
či kvapkou slzy
jej jedinou značkou,
nech zasekne sa zámok
uväzní ťa vnútri
do neskorých časov,
darmo znášaš amok.
Preklínam ten deň,
keď vzala si mi srdce
a za ohradou múrov
pod vodou
tlčie,
keď som ti ho vrúcne,
bez strachu,
že zabolí
a ty zubami a bezcitne
hrýzla si
kým precitne.
Preklínam ten deň,
bol som taký zbláznený
keď dôveroval som ti,
dotyk tichý, kamenný
nenaplnil žiaľ,
a ty s úsmevom na tvári
vyšklbla,
a štekala si v diaľ!
Po čom teraz túžiš?
Iste…
ale to si nezaslúžiš!
Ani kvapku lásky
nič z toho čo rástlo vo mne
ani dotyk,
v noci či vo dne
nikdy viac!
Nech slnko nezabudne!
Opantať sa klamom
v zrkadle sa usmievaš,
ty vedela si,
čo sa stane
aj tak si lúskla lanom
a teraz sa mi spoza ľudí,
potichúčky posmievaš.
Ďakujem za ten deň,
keď dala si mi zbohom
keď som zbadal pravú tvár,
bez masiek a siločiar
keď sa vo mne hmota bila
stretli sme sa
a v tvojich ústach skĺzla veta,
ja nikdy som ťa neľúbila.
Otvorili sa mi oči
áno deva,
a ja konečne viem
vďaka tvojmu kúsku dreva
čo nikdy,
nikdy viac nechcem!
Preklínam ten deň!