Popolavý svet
rozpadá sa pred očami
rozdrvený kvet
a
špinavými paprčami,
roznášajú mor a prach
popol víri
tuhý chlad.
Napriek žiaru
tuhne mráz,
tichých očí
na sto ráz,
prepaľujú čisté duše,
rozpúšťajú
na kaluže.
Praská ticho
búri hrom,
svetlá blesku
temným dňom,
záblesk tvárí,
bledej kože,
len to čo žije,
umrieť môže.
Mŕtvy pach sa šíri vôkol,
stále trpia,
len tí istí,
tak sa ubráň,
človeče,
pretvárke a nenávisti,
nie sú živé,
ony len,
napĺňajú naše listy,
naše túžby,
svedomia
aj bez nášho vedomia.
Zatratení sú, tí čo ničia seba, zatratení nenájdu viac, čo k životu im treba, prekliaty buď človek, požehnaná buď zem, len ty dokážeš zmeniť, čo zničil ľudský tieň.