Ako víla na lúke
tancovalo dievča
malá škvrnka na ruke
a kytička niečia.
Ako víla tancovalo,
čistá radosť túžby
tichý závan nečakalo,
temné tiene zhuby.
Na zelenej tráve
roztrúsené kvety,
silný rytier práve,
prebodáva vety.
Netuší, nebojí sa
nechce ostať sám,
koniec nosa pošteklil mu
rovnaký závan.
Plazím tichom odporným
prikradol sa strach,
piesok ostal škrípavým
tichom na perách.
Temný príboj pokoja,
prebodáva zmätok,
upadá do postoja,
prináša si kvietok.
Temnou rukou drolí prach,
spaľuje les suchý,
čistá duša padá v mach,
duše lásky opuchy.
Trieskaním a hučaním,
vypovedá vojnu,
šepká tichým mumlaním,
poza chrbát, tomu,
kto pozná dávnu pravdu.
Ako víla na lúke
tancovalo dievča,
silný rytier prebodával
roztrúsené vety.
Ostal po nich
iba vzdych,
rozšliapané kvety,
šum padajúcich listov,
temný závan dávnych.
nepremožiteľných prstov.
Ako víla na lúke,
tancovalo dievča,
umrelo, už nie je tu,
a kytička niečia.