Milovať svoju rodinu, milovať svoju vlasť. To sú veci, ktoré sú malým deťom vtĺkané do hlavy asi častejšie ako by bolo zdravé. Mňa to však nikto nikdy učiť nemusel. Vždy som vedel, že základom všetkého je rodina a až po nej, prichádzajú tie ostatné nepodstatnosti. Mýlil som sa?
Moja rodina nebola obyčajnou rodinou, aké by sa dali stretnúť kdekoľvek na ulici. Ten základ bol síce rovnaký, mal som matku a otca, brata a sestru, strýka… Ale všetko ostatné bolo iné. Boli sme mafiánska rodina. Znie to vtipne ale bolo to tak.
Pokúsim sa priblížiť situáciu, ktorá v ten osudný večer nastala a zmenila môj život od základov.
Bolo okolo siedmej. Už si ani presne nepamätám čo som robil, keď zrazu celú sériu udalostí odštartovala choroba môjho brata. Bol totiž epileptik a presne v ten večer dostal silný záchvat.
„Drž mu hlavu,“ kričal na mňa strýko. Ja som len plakal a modlil sa, tak ako vždy. Bál som sa o neho. Mama utekala pre niečo do kúpelne a strýko mu kŕčovito držal nohy. Potom jeho záchvat ustal.
„Dýcha?“ opýtal sa strýko ale ja som nereagoval. Strhol som sa až keď svoju otázku zopakoval druhýkrát. Priložil som ucho k jeho ústam ale nič som nepočul. V tej istej chvíli zazvonil otcovi mobilný telefón. Ľadovo pokojne ho zdvihol. Nič nepovedal, len počúval. Jeho tvár sa pomaly menila. Z ľadového pokoja, cez strach až po bezradnosť.
„Sústreď sa a pomáhaj mi, do riti!“ zaziapal strýko a ja som odtrhol pohľad od otca. Brat už mal roztrhnutú košeľu a strýko mu dával masáž srdca. Neuvedomoval som si aká je situácia vážna. Horúce slzy sa mi drali do očí a pálili na lícach.
„Sú tu!“ zvrieskol otec po tom ako ukončil hovor.“
„Do riti, to nie, teraz nie!“ kričal strýko pomedzi to, ako mi dával príkazy, „prenesieme ho do spálne,“ povedal.
Po troch minútach bol môj brat v spálni a akoby zázrakom začal dýchať. Podarilo sa nám ho oživiť tesne pred tým ako prišli najhoršie chvíle môjho života. Vedel som kto sú oni a vedel som, že sú tu.
V tom sa ozval hlasitý dutý náraz do dverí nasledovaný prašťaním dreva.
„Máme už len pár sekúnd, pripravte sa!“ povedal otec a vytiahol zbraň.
„Mami! Daj mi pištoľ,“ povedal som. Mal som len dvanásť ale toto bola chvíľa, ktorá rozhodovala o našich životoch. Ozval sa druhý hlučný náraz. Prikývla a vybrala z kabelky zbraň. Podala mi ju. Bola akási neprirodzene ľahká.
„Ešte zásobníky!“ zakričal som. Vybrala dva. Okamžite som nabil a odistil. Druhý som si dal pod opasok. Ozval sa tretí náraz a dvere už držali len silou vôle.
„Dávid, skry sa v spálni a nevyliezaj odtiaľ!“ zakričal otec a ja som ho poslúchol. Bol som pripravený vystreliť na každého z nich. No nikdy som z tej zbrane nevystrelil…