Každý ich pozná. Tie kratučké chvíľky, keď cíti, že nie je sám, keď sa mu tiché závany vzduchu opierajú do tváre napriek tomu, že nič sa nepohlo, keď srdce začne byť rýchlejšie…
V noci keď si umývam tvár, vždy cítim neistotu. V úplnom tichu a tme, na tú malú chvíľku, kým mi dopadne voda na tvár a mám zatvorené oči sa mi zdá, že svet je niečo viac ako len to, čo vidíme. Stále znova a znova sa mi pri tom rozbúcha srdce, akoby za mnou niekto stál. Akoby som očakával niečo, čo nikdy nepríde, aj keď viem, že je to hlúposť, obzriem sa.
Ešte stále oslepený stekajúcou vodou hľadám uterák a snažím sa čím skôr osušiť si tvár, aby som mohol opäť otvoriť oči. Nikdy tam nič nie je. Som paranoik? Možno. Ale tá každodenná chvíľa ticha pre mňa je a bude stále výnimočná.