Merle Corey

Vlasy sú každodennou súčasťou takmer každého z nás. (ospravedlňujem sa tým, čo do tejto kategórie nespadajú…) Sú v podstate všade. Okrem toho, že krášlia schránku na rozum je ešte veľa iných miest (viac alebo menej príjemných) kde sa dajú nájsť.

Najčastejšie miesta:

Hrebeň / kefa – zbožňujem keď tam visí chumáč predtým ako ho chcem použiť… (i keď pravdu povediac, ja a hrebeň nie sme kamaráti)

Jedlo (Polievka, omáčka, pizza) – mňam…

Odtok, sitko – niekto to upratať musí, väčšinou ja… len prečo sa vždy na to zachytí aj kopa iného svinstva? To je ako za trest.

Záchodová doska  —  bingo… človeku sa potom až tají dych.

Vankúš — aký idiot mi, doriti, lehnil na posteli?

Avšak toto nie je podstatou toho, čo chcem povedať. Mojou pôvodnou myšlienkou bol nápad, niečo ako „keby vlasy vedeli hovoriť“.

Len si to predstavme. Ten pokrútený a zošuverený hajzel, ktorý tak pekelne bolel pri vytrhnutí, by mohol hovoriť čo som robil pred štyrmi, piatimi či možno siedmimi rokmi!

„Hej! prečo si ma vytrhol!“

„Sorry, ja som nechcel… bohužiaľ, slabí odpadnú…“

„Slabý? Šesť rokov si tu pokojne rastiem a zrazu som slabý? Pamätáš si na rok 2006, 4. apríla! to mňa si vtedy namočil do tej odpornej polievky!“

„Sorry, už som sa rozčesal, hodím ťa do koša, nevadí?“

„?#@*&%!!!“

Vlasy sú pre mňa pamiatka na to čo som prežil. Každý z nich je časová os mojich spomienok. Viem, že pri ďalšom rozčesávaní ma mnoho z nich bude preklínať, ale nič sa nedá robiť. Aspoň som sa nad tým, čo všetko so mnou prežili, zamyslel…