Založ si blog

Želaj si niečo. . .

Domov som prišiel neskoro. Opäť. Moja práca so sebou prinášala zodpovednosť, ktorú som sa musel naučiť zvládnuť a prispôsobiť sa jej. Viem, že iný by sa na ňu vykašľal už dávno, no ja som vedel, že napriek všetkému v nej vytrvám. Svedomie by mi nedovolilo pustiť tam človeka, ktorý ani len netuší, čo robí. Mohol by všetko pokaziť. Bolo to ako sebaobetovanie pre dobro ostatných. Tak som si to aspoň nahováral.

Mal som prísť o ôsmej a moje hodinky ukazovali takmer trištvrte na dvanásť. V dome sa ešte svietilo. Vypol som motor, ospalo vytiahol kľúče zo zapaľovania a zaradil spiatočku. Po otvorení dverí kabínou auta preniklo hlasité pišťanie. Trhlo ma.

„Skurvené svetlá,“ zaklial som si popod nos a vypol ich. Pišťanie utíchlo do jemnej ozveny a následného ticha, z ktorého ku mne začal prichádzať zvuk cvrlikania. Zatresol som dvere a zamkol auto. S hlasným výdychom som kráčal k dverám a pripravoval si reč, ktorou sa ospravedlním. Niežeby som nad ňou nebol premýšľal celou cestou v aute.

Dvor pred domom na maličkú chvíľku ožiarilo modrasté svetlo, ktoré ma vyrušilo z myšlienok. Zdalo sa mi to, alebo ma práve niekto odfotil? Ostal som stáť bez pohybu ako socha a hľadel som do krovia na druhej strane cesty. Ostril som do kríkov, či neuvidím nejaký tieň, náznak pohybu alebo nezapočujem puknutie vetvičky. Nič. Prešlo snáď desať sekúnd.

„Budeš tam stáť ešte dlho?“ ozval sa jej hlas dosť nahnevane. Pomaly som zdvihol ukazovák na pravej ruke do úrovne tváre na znak, aby chvíľu počkala kým spustí paľbu.

„Mám pocit, že si ma niekto z hentoho krovia odfotil…“ zašepkal som.

„Ach… Tak toto je zatiaľ to najtrápnejšie ospravedlnenie za neskorý príchod aké si doteraz mal.“

„Nie, vážne… Niekto si ma…“ oblohou preletelo modrasté svetlo a tráva okolo sa rozžiarila podobne ako pred chvíľkou. Duto som zažmurkal.

„Povedz mu potom, nech pošle fotky…“ zamrmlala a pozrela sa smerom na oblohu. „Aj on si musí odfotiť takého trkvasa.“ Dodala vo dverách a radostne sa zasmiala na vlastnom vtipe.

„Ja ti dám trkvasa!“ Behom som dorazil k nej, hodil na zem tašku, zdvihol ju a utekal s ňou do obývačky.

„Čo robíš?! Preskočilo…“ Nedopovedala lebo som ju práve šmaril na gauč a prisadol som ju aby sa nemohla hýbať.

„Ja ti dám pošli fotky!“ zreval som.

„Prestaň!“ zvolala naspať a začala sa zvonivo smiať. Šteklil som ju a smial sa s ňou.

„Odvolaj to!“

„Nikdy!“ odpovedala.

„No tak, odvolaj to!“ Smiala sa, skoro ani nedýchala.

„Dobre, odvolávam… Odvolávam, len už prestaň, prosím!“ Posledné kúsky smiechu. Objal som ju po ležiačky a zašepkal som najkrajšie ospravedlnenie aké mi v tej chvíli zišlo na um. Odtiahla mi tvár, pozrela do očí, usmiala sa a pobozkala ma.

„Čo s tebou. Keď už je raz niekto trkvas…“ Pri slove trkvas a sa doširoka usmiala a ja som spustil ďalšiu dávku šteklenia.

 

 

„Prečo to musíš robiť práve ty?“ Opýtala sa ma ležiac nahá vedľa mňa.

„Lebo som v tom dobrý, som v tom výborný a keby tam bol niekto iný, mohlo by to dopadnúť katastrofálne.“

„Ale ty máš aj mňa!“ Po jej slovách udrel vonku blesk sprevádzaný silným hrmením a znelo to akoby ho privolala ona. Dážď začal do okien bubnovať ešte silnejšie ako predtým.

„Vieš, že ťa ľúbim…“ Ticho. Dívala sa do stropu. „Hej, no tak… povedz mi to.“

„Viem.“ povedala tichučko. Chytil som ju za ruku.

„Nikdy by som ťa nevymenil za svoju prácu. Ak by nebolo teba, bol by som tam aj teraz, ale pochop… sú veci, ktoré jednoducho urobiť musím.“

„Veď ja viem.“ zašepkala, „niekedy žiarlim na tvoju prácu, že ťa má viac ako ťa mám ja. Som divná?“ Pobozkal som ju.

„Si.“ zašepkal som jej do ucha a ona sa rozosmiala. Iná by sa urazila. Iná by nepochopila. Iná by vedľa mňa už neležala. Iná pre mňa neexistovala.

„Poď.“ Povedal som a posadil sa. „Obleč sa, sadneme si von.“

„Si blázon, veď prší!“

„No a čo? Bojíš sa vody?“ Vytiahol som ju z tepla postele, otvoril fľašku vína a pripravil sedenie na verande. Bolo chladno, no našťastie tam kde sme sedeli, kvapky nedosiahli. Sedeli sme ticho a len sme si užívali dážď. Zmýval prach zo striech a splavoval ho v malých prúdoch po tráve a chodníkoch do kanálov.

„Čo myslíš, koľko ľudí sedí v tomto momente na verande a díva sa na nejakú búrku?“

„Myslím, že veľa.“ Odpovedal som.

„Prečo?“

„Lebo na svete je veľmi veľa ľudí.“ Pritúlila sa ku mne.

„Neviem akým zázrakom som ťa našla, keď ich je tak veľa.“

„Žiadnym, lebo to ja som našiel teba, nie ty mňa…“

„Jasné, jasné…“ odpovedala pobavene. „Ty už si nepamätáš, kto koho zbalil, čo?“ Neodpovedal som, mala pravdu. To ona ma zbalila. Chytil som sa ako mucha na med. Nedokázal som jej odolať už od prvej chvíle. To však ešte neznamenalo, že ona našla mňa.

„Dáš si ešte víno?“ opýtal som sa aby som zmenil tému.

„Nalej mi trošku.“  Oblohu zrazu rozsvietilo úplne iné svetlo. Nebolo modrasté, skôr biele. Ťažké oblaky, z ktorých už hodnú chvíľu vytrvalo pršalo sa premenili na žiarivé mlieko. Domy okolo nás boli na chvíľočku viditeľné ako za dňa.

„Padajúca hviezda!“ prehodila veselo.

„Musela byť obrovská! Želaj si niečo.“ Pobádal som ju.

„Ja mám len jedno želanie.“ Povedala a zavrela oči. Prešlo pár dlhých sekúnd.

„Čo si si želala?“

„To ti nemôžem prezradiť lebo sa mi to nesplní.“ Objal som ju silnejšie. Akoby som vycítil jej želanie. No vedel som, že aj zajtra ráno vstanem a aj zajtra ráno pôjdem opäť do práce.

„Kde mám to víno?“ povedala s hraným podráždením v hlase.

„Ach iste madam. Prepáčte, bol som rozptýlený vašou krásou a zabudol som vám naliať.“ Odpovedal som.

Obloha sa rozžiarila znovu. Tentoraz ale už slabším svetlom. Ďalšia padajúca hviezda, no tentoraz oveľa menšia.

„Teraz ty, želaj si niečo,“ šepla. Zavrel som oči. Vždy bolo toľko vecí, ktoré som si prial, ale nikdy mi nič nezišlo na um, keď prišlo na lámanie chleba. ´chcem aby si bola šťastná´ prebehlo mi mysľou a ja som otvoril oči.

„Dúfam, že to bolo niečo pekné!“

„Želal som si, aby sme sa pred spaním ešte dlho milovali…“

„No vidíš a teraz sa ti to nesplní.“ Hlesla pobavene a obaja sme vedeli, že ten druhý iba žartuje.

„Bolo dnes niečo v telke o roji meteoritov?“ Opýtal som sa.

„Nie, na nič také si nespomínam, to sa aj hlási?“

„V počasí. Myslím…“

„Neviem, naozaj.“ Povedala a prešla mi rukou vo vlasoch.

„Pôjdeš tam aj zajtra?“

„Určite. Nemôžem si dovoliť vynechať.“ Do tretice oblohu rozžiarilo silné biele svetlo, no tentoraz sa s predošlými dvoma nedalo porovnať. Obaja sme vstali. Mraky sa akoby dotykom obrieho prsta rozostúpili a v stotine sekundy z nich vyletela obrovská žiarivá šmuha, ktorá narazila do zeme. Záblesk svetla ma oslepil. Odvrátil som zrak a snažil sa tápať v tme.

„Dnu okamžite, do pivnice!“ zreval som. Vbehla dnu ako prvá. Všetko prebiehalo ako v spomalenom filme. Zdalo sa mi že utekám celú večnosť. Vbehli sme do pivnice a ja som za nami rýchlo zatresol dvere.

„Bože, čo sa…“ viac som nepočul. Chcela niečo povedať ale náraz tlaku, ktorý k nám dorazil znel ako prúdové lietadlo naštartované v obývačke. Dvere na pivnici sa vytrhli z pántov a silno do mňa udreli. Pamätám si už len ako letím dolu schodmi tvárou napred a vzduch okolo mňa je v plameňoch.

 

„Prebuď sa!“ Nechaj ma spať. Pomyslel som si a prevrátil sa na druhý bok. „No tak, prebuď sa!“ pocítil som pálenie na tvári. Ona ma udrela? Čo to… Otvoril som oči. Neležal som na boku ale na chrbte. Pokúsil som sa posadiť ale nešlo to. Bol som v pivnici.

„Čo sa stalo?!“

„Bože, som šťastná, že sa ti nič nestalo.“ Všetky spomienky pri slove ´šťastná´ ku mne dorazili okamžite. Veranda, meteorit, moje želanie, pivnica. Všetko… Mal som popálené ruky od lakťov až ku končekom prstov, ale nebolo to až také zlé. Okrem toho všade naokolo bol smrad spálených vlasov a chlpov.

„Ty si v poriadku?“ opýtal som sa jej a rýchlo ju kontroloval pohľadom, či nie je zranená.

„Nič mi nie je. Som šťastná, že žiješ. Tak som sa bála.“  Myšlienka na zajtrajšiu cestu do práce bola absurdná. Zdalo sa, že sa obe naše želania naozaj splnili.

Čím bola práca pre generáciu mojich starých rodičov?

07.05.2013

Niektoré veci sa jednoducho nemenia. Zem sa točí, voda tečie smerom dolu a Slnko ešte stále končí svoju každodennú púť na západe. Ani ľudia sa nemenia. Teda, aspoň nie tak veľmi, ako by viac »

Stal som sa sochou

29.04.2013

Ďaleko, zamrznuté bezvetrie tam kúsky starých listov vlajú a zaprášené kropaje, vytvárajú zátišie. Kde tŕpnu ľudské stupaje krčia sa a premieňajú kusy smútku na sochu. Hlboko vytesaná viac »

Bojím sa života

27.03.2013

Tak vrav! Že šťavou z jesene varíš mi prsty, horké jak korene a smeješ sa, smeješ sa zronene. Že studený vial krvou mi z čepele zamiešaš karty a potom ich hodíš do ohňov v diaľ, viac »

armáda, vojaci

Nie je ešte jasné, aký spôsob obstarania zvolí vláda pri nákupe obrnených vozidiel

22.10.2017 11:14

Po vyhodnotení a zapracovaní pripomienok a následnom schválení materiálu Bezpečnostnou radou SR a vládou predstaví rezort obrany návrh riešenia aj verejnosti.

CZECH-GOVERNMENT/

Slovenskí politici hodnotia české voľby: Ľavica utŕžila masaker

22.10.2017 10:29

Podľa poslankyne hnutia Sme rodina Adriany Pčolinskej hlavnou témou volieb v Českej republike bol Andrej Babiš a preto sa stal aj ich víťazom.

trump

Trump označil dobytie Rakky za zlomový bod v ťažení proti IS

22.10.2017 09:31

"Spoločne naše sily oslobodili celé mesto od nadvlády IS," uviedol vo vyhlásení Trump.

babiš

Babiš: Česko musí v EÚ hľadať partnerov aj mimo Vyšehradskej skupiny

22.10.2017 09:23, aktualizované: 09:46

"Musíme si pripraviť témy, navrhnúť Európskej rade, čo chceme zmeniť," tvrdí Babiš.

merle

Básne, ale aj dlhý príbeh Merleho Coreya. Prípadne občasné výbuchy v hlave...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 44182x
Priemerná čítanosť článkov: 1194x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy