Založ si blog

Chodba

 

Kvety. Sú všade okolo nás a málokto sa zamyslí nad ich významom v našich uponáhľaných životoch. Sú symbolom vítania aj lúčenia.  Sú také, protikladné. Milujem ich vôňu…

 

Ležím na nemocničnom lôžku už druhý mesiac. Odchádzajú mi obličky a veľká časť pečene. Doktori si so mnou nevedia poradiť, no napriek tomu mi tvrdia, že všetko bude v poriadku. Ale ja nie som hlúpy. Viem, že zomieram. Cítim to.

Prišla za mnou. Tak ako každý deň. Vedel som to skôr ako som ju uvidel vo dverách. Tá kvetinová vôňa je nezabudnuteľná. Letmo som zdvihol pohľad a usmial sa. Musel som vyzerať hrozne. Usmiala sa a pomaly kráčala izbou ku mne.

„Vyzeráš stále lepšie.“ Zaklamala. Kyticu kvetov položila vedľa mňa na stolík. Presne taká istá ako každý deň. Zhlboka som dýchal krásnu vôňu v izbe.

„Ďakujem,“ odpovedal som šepky.

„Cez víkend má byť teplo,“ prehodila veselo, „tak dúfam, že sa so mnou pôjdeš opaľovať, nejako si tu vybledol.“

„Jasné, musím chytiť farbu,“ odpovedal som a zasmial sa. Aj ona sa usmiala, krásne ale smutne a stlačila mi ruku. Trhalo mi to srdce. Nedokázal som sa pozerať na to, ako sa trápi. Navyše, ja som už bol s osudom zmierený.

„Povedz mi, čo máš nové…“ pobádal som ju, aby nebola ticho. Po mojich slovách sa dvere roztvorili a vkročila mladá sestrička.

„Cítite sa dobre?“ opýtala sa ma ustarostene.

„Jasné, je mi fajn. Len mi je trošku teplo.“

„Mali by ste odpočívať.“

„Budem. Mohli by ste mi doniesť trošku vody pre kvety?“

„Iste.“ povedala s čudným prízvukom v hlase. Akoby sa jej tie kvety hnusili. Nevšímal som si to. Otočil som pozornosť naspäť na ňu. Ešte stále ma držala za ruku a ešte stále okolo mňa bola tá kvetinová vôňa.

„Má pravdu. Mal by si odpočívať. Ja prídem zase zajtra.“ prehodila a bezstarostne sa usmiala.

 

Neznášam to pípanie. Hlúpy opakujúci sa zvuk. Mohli by ho vypnúť, aby sa tu dalo v pokoji zaspať. Už veľakrát som mal chuť vytrhnúť si z ruky tú ihlu aby to prestalo, ale nebol som si istý, či ten prístroj reaguje na ihlu alebo nie. Nevyznám sa v týchto doktorských veciach.

Otvoril som oči. Prekvapene som zažmurkal, keď som si uvedomil, že neležím v nemocničnej posteli a dokonca ani v izbe. Ležal som na tenkej karimatke uprostred chodby a vedľa mňa horela sviečka v kahančeku. Pípanie. Spím? Áno toto musí byť sen, takže o chvíľku sa určite zobudím. Nič. Nezobudil som sa.

„Haló?“ zvolal som do temnej dlhej chodby. Bez ozveny. Musí to byť sen. Sviečka. Pomaly som prešiel dlaňou nad plameň. Nepálil a takmer sa nepohol. Posadil som sa a zdvihol sviečku, aby osvetlila väčší priestor. Strop som nevidel. Steny chodby boli od seba vzdialené asi tri metre.

Zo začiatku som sa hýbal opatrne, aby mi nezhasla sviečka, no po pár minútach som zistil, že je takmer nemožné ju zhasnúť rýchlym pohybom, tak som sa tým ďalej netrápil. A navyše, plameň ma nepálil, tak som ju mohol držať, ako som len chcel.

Chodba bola ponurá a temná. Miestami sa črtali nejaké šmuhy. Odtlačky rúk. Čarbanice.

Oba jej konce boli v nedohľadne a svoj koniec rozhodne nehodlala odhaliť tak rýchlo. Bez zvuku, bez ozveny som postupoval ďalej. Pípanie bolo upokojujúce. Aspoň som vedel, že stále žijem. Alebo to bolo len výplodom mojej fantázie? Ak aj bolo, aj tak som musel byť nažive. Fantázia si v mŕtvom tele asi nenájde svoje miesto.

Zo šmúh a odtlačkov na stenách chodby sa stávali zreteľnejšie a menej rozmazané tvary. Trojuholníky, kocky, štvorce a nejaké písmená. Nedávali zmysel. Celá situácia nedávala zmysel. Kto ich do tej chodby čmáral? Nejaké deti?

Zem, po ktorej som kráčal, bola úplne hladká a studená. Je čudné, keď človek nepočuje v tak tesnom a uzavretom priestore svoje kroky.

Steny sa stále menili. Z písmen a prostých znakov sa stalo slovo „mama“ a o pár metrov ďalej bolo veľkým krivoľakým písmom natreté slovo „ocko“. Pomaly som prešiel prstami po písmenách. Zvláštny pocit, drsný podklad steny sa akosi zjemnil, keď som sa dotkol miesta, kde boli použité farby.

„Ako sa sem dopekla dostalo toto?“ povedal som polohlasno, keď som uprostred steny uvidel obrázok mamy a otca, ako stoja vedľa seba. Vyzeralo to, ako rodinná fotka. Už len ja som tam chýbal. Ale boli akýsi iní. Mladí. Priložil som sviečku bližšie a svietil si na detaily. Neviem si predstaviť umelca, ktorý musel tak dokonalý obraz namaľovať. Obrovské množstvo farieb a odtieňov. Siahol som do vrecka po telefón aby som si ho odfotil, ale uvedomil som si, že vlastne spím. Pobavilo ma to.

Vynadívaný do sýtosti na obraz mojich rodičov som pokračoval ďalej. Už mi netrvalo dlho, aby som si uvedomil, čo vidím. Všetko, každý detail na tých dvoch stenách lemujúcich môj životný priestor, každý obrázok, písmeno, znak – všetko bolo súčasťou môjho života, mojich spomienok. Čím ďalej som išiel, tým viac sa text zhusťoval. Tým drobnejšie boli fotografie, aby sa vôbec na stenu zmestili. Moji kamaráti, moja rodina, moja prvá priateľka, učitelia… Všetci, každá jedna osoba, ktorá bola niekde uprostred mojich spomienok, mala tvár na tmavej stene dlhej chodby.

Ohúrený a nedočkavý som kráčal ďalej napriek tomu, že som sa pri každej zaujímavej fotke zastavil a kde tu som si niečo aj prečítal. Na mnoho vecí, ktoré som tam videl a čítal, som už dávno zabudol, ale po ich prečítaní som vedel, že to nie sú výmysly, že sa naozaj stali a že sa naozaj stali mne.

Pousmial som sa nad celou situáciou. Spím, alebo som v bezvedomí a dívam sa na vlastné spomienky nakreslené na stenách. Človek nedokáže vidieť celý svoj život naraz. Nedokáže si ani vybaviť všetky svoje minulé spomienky. Je to presne ako tmavá chodba, ktorou som kráčal. Sviečka osvetľuje len maličkú časť života – prítomnosť. To ostatné, čo je pred nami, je len nejasná budúcnosť a to, čo je za nami je zabudnutá minulosť. Je nemožné pamätať si v každom momente každý jeden detail života. Je nemožné myslieť na všetko naraz. Len sviečka rozhodne, na čo bude svietiť. Len sviečka, ktorú držíme my.

 

Onedlho sa k nákresom, fotkám a neskutočnému množstvu textu pridávali dvere. Najprv som sa ich bál otvoriť. Bál som sa, čo za nimi môžem nájsť. Prechádzať sa tajomnom vlastných zabudnutých spomienok a naraziť medzi nimi na dvere, je viac ako zvláštne. Ale čím viac dverí okolo mňa bolo, tým viac sa stupňovala moja zvedavosť. Nie je možné, aby za dverami bolo niečo zlé, ak je ich tu tak veľa. A tak či tak, stále len spím. Pípajúci zvuk prístroja, ktorý kontroloval tep môjho srdca, bolo stále jasne počuť. Prikročil som k náhodným dverám a položil ruku na kľučku. Plameň sviečky jemne zaplápolal. Zatvoril som oči a otvoril dvere. Jemné svetlo mi dopadlo na zatvorené oči a ja som ich pomaly otváral. Videl som seba, nervózne som sa prechádzal chodbou strednej školy. Chvíľu som premýšľal, prečo mám v škole na sebe oblek. Potom som na to prišiel. Bola to maturita. Spomenul som si, ako som sa vtedy rozhodoval, či ujdem alebo nie. Bál som sa, veľmi. Pozeral som sa na vlastnú spomienku ako otváram dvere miestnosti a vchádzam do triedy. V ten deň som zmaturoval. Zatvoril som dvere a hrdo kráčal ďalej.

Desiatky, stovky dvier sa objavovalo okolo mňa. Niektoré som otvoril. Niektoré boli krásne plné a spomienkové. Iné prázdne a čierne. Akoby čakali kým ich niečo naplní, ale nikdy sa to nestalo. Tie prázdne zívajúce čierňavy za niektorými z dvier boli buď miesta, ktoré sa stali, ale spomienky zmizli a definitívne sa stratili, alebo miesta, kde sa niečo malo udiať, ale neudialo sa, lebo som sa rozhodol, že neurobím niečo, čo som mal. Alebo to boli len jednoducho tmavé miestnosti za dverami.

Pocítil som nádhernú kvetinovú vôňu a vedel som, že ona je opäť pri mne. Dopekla. Chcel som ju vidieť, chcel som sa prebrať a byť s ňou. Vidieť jej úsmev. Sadol som si a položil sviečku vedľa seba. Hoc som sa prechádzal už asi pár hodín, z vosku nič neubudlo. Nasával som tú nádhernú vôňu a robil všetko preto, aby som sa prebral. Nestalo sa tak. Vôňa onedlho vyprchala a ja som sklamane kráčal ďalej. Prechádzal som popri stene, ktorá už bola tak vysoká, že som mohol len odhadovať, kam až siaha. Hustý text pokrýval všetko okrem fotografii, ktoré boli stále menšie a hustejšie naukladané.

Prebehol mi po chrbte mráz a prístroj pípal na chvíľku naozaj hlasno. Zdalo sa mi, že sa preberám. Dúfal som, už som chcel z tej nezmyselnej chodby ujsť. Prešiel som popri dosť veľkej fotografii nemocničnej izby, v ktorej som ležal. Nasledovali fotografie niekoľkých sestričiek. A zrazu koniec. Chodba končila poslednými dverami. Stál som pred nimi v nemom úžase. Nedokážem opísať ten pocit, keď som ich videl. Pomaly som k nim pristupoval. Hrobové ticho okolo mňa vytváralo desivú atmosféru. Musel som ich otvotiť. Priťahovali ma, magnetizovali.

Otvoril som ich. Obrovská biela žiara ma kompletne oslepila. Nedokázal som rozoznať žiadny detail. Prikryl som si rukami oči, ale žiara bola natoľko silná, že moja koža takmer spriesvitnela. Z ničoho nič všetko stmavlo a ja som sa opäť prebral v nemocnici. Prudko som sa posadil a predýchaval neuveriteľný zážitok. Sedela vedľa mňa.

„Cítil som tvoju vôňu, aj keď som spal.“ Prehodil som veselo. „Som rád, že si tu.“

„Aj ja som rada, že si už tu. Teraz môžeme konečne odísť.“

„Jasné, počkaj len sa pobalím.“ Odpovedal som pobavene a silne ironicky „Neuveríš čo sa mi práve snívalo. Bol som v…“

„Ja viem, čo sa ti snívalo.“ Odpovedala a silnejšie mi stlačila ruku.

„Vážne?“

Pokývala hlavou a veľká horúca slza jej stiekla po líci. Posadil som sa. Zvláštne. Žiadne káble mi nebránili v pohybe. Spustil som nohy na zem. Bola teplá. Vždy som si myslel, že kachličky podo mnou sú studené…

„Tak poď, konečne môžeš odísť, už ťa tu nič nedrží…“ Povedala a pozrela do zeme, akoby vedela, že v tej chvíli som pochopil.

 

Chladná izba. Uprostred je prázdna posteľ. Len nedávno v nej niekto zomrel. Na stolíku mali byť kvety. No žiadne tam nie sú a nikdy ani neboli.

Pacient zomrel v sobotu nad ránom na akútne zlyhanie obličiek. Tesne pred smrťou trpel halucináciami a vysokými horúčkami. Dôvod zlyhania orgánov doteraz nie je známy.

 

Čím bola práca pre generáciu mojich starých rodičov?

07.05.2013

Niektoré veci sa jednoducho nemenia. Zem sa točí, voda tečie smerom dolu a Slnko ešte stále končí svoju každodennú púť na západe. Ani ľudia sa nemenia. Teda, aspoň nie tak veľmi, ako by viac »

Stal som sa sochou

29.04.2013

Ďaleko, zamrznuté bezvetrie tam kúsky starých listov vlajú a zaprášené kropaje, vytvárajú zátišie. Kde tŕpnu ľudské stupaje krčia sa a premieňajú kusy smútku na sochu. Hlboko vytesaná viac »

Bojím sa života

27.03.2013

Tak vrav! Že šťavou z jesene varíš mi prsty, horké jak korene a smeješ sa, smeješ sa zronene. Že studený vial krvou mi z čepele zamiešaš karty a potom ich hodíš do ohňov v diaľ, viac »

STK, kontrola

Staníc STK bude viac, pokuty pre vozidlá bez kontroly nižšie

28.06.2017 17:00

Trh prevádzkovateľov staníc technickej kontroly a pracovísk emisnej kontroly sa bude liberalizovať. Zároveň sa zníži výška pokút pre autá bez kontroly.

lekárka, ambulancia, pacientka, dieťa, lekár, pacient

Ambulantní lekári chcú viac peňazí, hovoria o výpovediach pre poisťovne

28.06.2017 16:43

Zväz ambulantných poskytovateľov (ZAP) otvára zmluvy s poisťovňami, dôvodom je nedostatočné financovanie ambulantného sektora.

baumax, tragédia,

V prípade smrti chlapca v bauMaxe vypovedajú znalci

28.06.2017 16:19

Tragédia zo žilinského bauMaxu, kde pred dvomi rokmi v máji zomrel trojročný chlapček, stále nie je súdne uzavretá.

Daniel Krajcer

Daniel Krajcer bude zrejme kandidovať za bratislavského župana

28.06.2017 16:10

Exminister kultúry Daniel Krajcer má v Bratislavskom kraji v jesenných voľbách do vyšších územných celkov podporu strany Most-Híd.

merle

Básne, ale aj dlhý príbeh Merleho Coreya. Prípadne občasné výbuchy v hlave...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 37
Celková čítanosť: 42910x
Priemerná čítanosť článkov: 1160x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy