Otváram dvere
zhrdzavenou kľučkou,
rozmočená vo vode
či kvapkou slzy
jej jedinou značkou,
nech zasekne sa zámok
uväzní ťa vnútri
do neskorých časov,
darmo znášaš amok.
Trieštivou zimou,
otáčam slnkom
trasúc sa so mnou,
kladieš ma bokom.
Čím som sa previnil?
Kým sa mám stať?
Odvial to prievan,
rozfúkal v prach.
Domov som prišiel neskoro. Opäť. Moja práca so sebou obnášala zodpovednosť, ktorú som sa musel naučiť zvládnuť a prispôsobiť sa jej. Viem, že iný by sa na ňu vykašľal už dávno, no ja som vedel, že napriek všetkému v nej vytrvám. Svedomie by mi nedovolilo pustiť tam človeka, ktorý ani len netuší, čo robí. Mohol by všetko pokaziť. Bolo to ako sebaobetovanie pre dobro ostatných. Tak som si to aspoň nahováral.
Len malú chvíľku
s tebou stráviť
opäť za ruku ťa držať
a po tvári hladiť.
Možno som len cvok
určite nie taký,
akého by´s chcela,
ale chvíle s tebou,
mi dávajú veľa
všetky, ktoré vidíš
každá jedna jediná
ukladá sa do pamäte
viac ako si myslíš.
Vodne i v noci
ešte budem žiť
ľúbezne driemať
mrazom sa biť.
Ikona Boha
visí mi v okne,
etudy triedi na
ľavé a pravé.
Aj tak ťa nájdem
privediem naspäť
raždím a tŕním
ebenom čiernym,
mocným objatím.
Nikdy som nebol
anjelom krásy
znamenať túžbou
násobné časy
akoby dávno
musel som citu
ešte ma náhli
naspať do krytu.
Áno, no aj tak
šepkám ti vety
kradmo aj hlaso
ráno mihajú svety,
Iných je veľa
sľúbených málo,
to čo sa stalo
i stať sa malo.
No som to ja,
kto pri tebe kráča
a nepýta sa kam.
Na prvý deň ráno
som objal dušu púšte.
vypariť v nej slzy,
moje pršiplášte.
Vriaci púštny vzduch
on zadúša ma teplom,
vypotených viac
ako uschlo časom.
Len malá trieska,
uviazla vo svete stromov
srdiečko jej,
nečujne tlieska,
letela by domov.
.
Popálený fantáziou,
schúlim sa
a počítam,
myseľ páli,
zahmlieva sa,
nech snažím sa
či zaspávam.
